Po debate o Kolesárovej sa katolíci môžu cítiť šťastne vinní

Podrobnosti: Uverejnené: nedeľa, 16. september 2018, 15:22; Prečítané: 8008x

(Text publikovaný v médiu sme.sk)

V sobotu 1. septembra 2018 prebehlo v Košiciach blahorečenie Anny Kolesárovej. Predchádzala mu intenzívna verejná diskusia. Jej dôvodom bolo aj nepochopenie toho, čo tým vlastne Katolícka cirkev hlásala. Rovnako sa však dá povedať aj iné: cirkevná hierarchia (ktorej je autor týchto riadkov súčasťou) si neskoro uvedomila, že táto téma bude osobitne zaujímavá aj pre občiansku spoločnosť, a že je teda potrebné otázku blahorečenia Anny uchopiť a vysvetliť aj tak, aby bola pochopiteľná aj pre nekatolíkov. Slovník, ktorý sa bežne používa medzi veriacimi, môže byť totiž ťažšie zrozumiteľný medzi tými, ktorí s nimi ich vieru nezdieľajú. A tak presvedčenie, že „Radšej smrť ako hriech“, otázky nadprirodzených motívov nášho konania alebo predmanželskej čistoty, ktorým katolík bez problémov rozumie, neveriaci nemusí zdieľať.

Ukázalo sa tak, že ak chcú byť katolíci pre širšiu spoločnosť zrozumiteľnejší, musia citlivejšie vnímať to, ako ich vyjadrenia môžu v tejto dobe virtuálnych médií pôsobiť aj mimo ich vnútorného kruhu. Určite tu nie je priestor pre bigotnosť a urážlivosť. Ak si kresťania robia nárok na to, že môžu byť jednou z morálnych autorít, potom je legitímne, že sa od nich bude očakávať aj pridaná hodnota, ktorú sami hlásajú. Jednoducho, že túto hodnotu bude vidieť v ich postojoch, životnom štýle ale aj v samotnej komunikácii s nimi. Snáď sú tieto týždne výbornou príležitosťou, aby sme si my, katolíci, uvedomili, že kým my sami pomaly urobíme jeden ťah na šachovnici, svet okolo nás už urobil niekoľko ťahov. Nestačí tak iba vyznávať nadprirodzené hodnoty v nedeľu v kostole, ale je potrebné ešte pružnejšie ich tlmočiť do každodenného života. Tým skôr, že naozaj máme čo ponúknuť. Toto je doba, kedy si každý veriaci môže prehĺbiť čnosť, ktorá je základom každého múdreho postoja. Táto čnosť sa volá pokora. Je to potrebné o to viac práve vtedy, keď na povrch vychádzajú škandály vo vnútri cirkvi. Niektoré osobitne odporné.

Čo sme sa teda naučili? V prvom rade, že nie je nutné deliť sa vo vzťahu s civilnou spoločnosťou na „my a vy“, ale je potrebné hľadať prieniky. Už aj preto, že úprimný kresťan je zároveň aj zodpovedným občanom a požehnaním pre všetkých. To, na čo môžeme mať odlišné názory, určite nie je prekážkou k tomu, aby sme spolupracovali vo veciach, ktoré nám rovnako znepríjemňujú život. Korupcia, násilie na ženách (ale aj na mužoch), zneužívanie detí, kriminalita, rozpadnuté rodiny, sociálne vylúčené skupiny, migrácia a mnohé iné oblasti sú určite priestorom, kde sa dajú spojiť sily všetkých ľudí dobrej vôle bez ohľadu na ich svetonázor. Zároveň je však na mieste vysvetliť širšej verejnosti, že Katolícka cirkev nie je demokracia a nikdy ňou ani nebude. O to viac si však ona sama musí pripomínať, že moc, ktorou disponuje, tu je jedine na to, aby slúžila. Politické delenie na konzervatívnych a liberálnych, akoby to bolo delenie na dobrých a zlých, nie je veriacim veľmi vlastné. Zaujímavá otázka napríklad môže byť, či bol Ježiš konzervatívec alebo liberál. Zdá sa, že bol ukrižovaný práve preto, lebo priniesol zmenu. On sám však povedal, že „neprišiel zrušiť zákon alebo prorokov, ale ich naplniť“. Kresťan vyznáva, že zmena, ktorú priniesol Ježiš, je definitívna. Z povahy veci kresťanstvo, ale vlastne každé náboženstvo, hlása nadčasové hodnoty a prináša prehistorickú pravdu o človeku. Jeho učenie je staroveké, no určite nie je staromódne. Cirkev je z tohto uhla pohľadu svojím spôsobom vlastne trvale neprispôsobiteľná. Staroveký tak nie je vždy synonymom horšieho, rovnako ako moderný nie je vždy synonymom lepšieho. Moderné autá sú nepochybne lepší dopravný prostriedok ako staroveké vozy, ale ten, kto ich šoféruje po novej diaľnici, ešte vôbec nemusí byť lepší človek, ako ten, kto išiel v stredoveku po rozbitej prašnej ceste.

Kresťania, cirkev a osobitne jej hierarchia si tak môžu ešte viac uvedomiť, že na súčasnom trhu hodnotových konfrontácií väčšmi oslovia civilnú spoločnosť hlavne vtedy, keď s ňou budú úprimne a zrozumiteľne komunikovať. Napríklad aj cez masmédiá a virtuálny priestor. Cirkev nestratí, keď si jasne a otvorene prizná aj svoje ľudské limity, ponúkne pomoc a prejaví svoj názor tam, kde sa to od nej očakáva. Bude ešte väčšou autoritou a ešte väčším prínosom do takej miery, do akej odmietne autoritarizmus a klerikalizmus. Chvála Bohu, často sa jej to aj darí! Zároveň tu máme aj pozvanie pre širšiu spoločnosť – rešpektovať, že cirkev sa nikdy nezriekne hlásania výnimočnosti modlitby, sviatostí, úcty a rešpektu ku každému človeku, exkluzivity vzťahu medzi jednou ženou a jedným mužom či ochrany posvätnosti ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť. Cirkev nikdy neprestane hlásať, že duch je dôležitejší ako hmota a náš pozemský život je prípravou na večný život. Celkom určite však môžeme diskutovať o odluke cirkvi od štátu, o hodnote celibátu alebo o tom, „čo patrí Bohu a o tom čo patrí cisárovi“. Môžeme a musíme diskutovať aj o civilných oblastiach, ako je školstvo, zdravotníctvo, starosť o marginalizované skupiny, boj proti domácemu násiliu, umenie a kultúra... Teda o oblastiach, kde je cirkev tradične silno prítomná.

Katolíkov úprimne potešilo verejné pozvanie pápeža Františka zatlieskať Anne Kolesárovej na Námestí Sv. Petra nasledujúci deň po blahorečení. S rovnakou úprimnosťou by si mali uvedomiť, že cirkev má aj diery, tak ako každý ementál! Katolíkom však urobí radosť aj to, keď civilná spoločnosť pripustí, že v ementále je okrem dier aj syr. Ak aj k tomuto pomôže búrlivejšia diskusia medzi cirkvou a občianskou spoločnosťou, komunikačné limity katolíkov v posledných týždňoch by som nazval ich „šťastnou vinou“.

Juraj Jurica

Autor je katolícky kňaz, cirkevný právnik a vicepostulátor kauzy blahorečenia Anny Kolesárovej